Povedala by som, že po tom celom roku, období, zaneprázdnenosti prišiel čas si oddýchnuť a vyraziť na dobrodružstvo, akurát ono prišiel len ten čas spolu. Tak sme šli.
Snáď každý náš výlet bol zatiaľ opradený rúškom časových sklzov, zmien plánov, nevyspytateľnosti počasia. A trochu aj nerozhodnosti kam teda, čo tam potom a tiež aj ako. „Ako“ bola hneď na začiatku obrovská otázka, keď sme nezmanažovali autobusové lístky pre cestu do Viedne v priaznivom čase. A možno nie úplne náhoda, no keby niet ochotných kamarátov, mohli sme si spraviť selfie akurát tak s nevyužitými letenkami. Vďaka za záchranu.
Nočno-ranný presun na letisko, klasické nekonečné čakanie a potom hodina a pol vo vzduchu. Buongiorno, Rím!
Vláčik, metro, oľutovanie, že som si zobrala tie najhrubšie rifle, a boli sme pred hotelom, nad ktorého výberom sme strávili asi pol dňa. Lokačne nie najhoršie, vizuálne v pohode, no hlavne čistulinko a s talianskym Lidlom za plotom. Prvý deň bol taký. Prišli sme, dospali sme cestovnú noc a išli akurát tak na skoršiu večeru túlať sa niekam po okolí. Našli sme veľmi príjemnú malinkú pizzériu, o ktorej sme boli presvedčení, že ju rozhodne ešte navštívime nuž no nie.
Plán nasledujúceho dňa sme mali absolútne jasný — taký ako oblohu — ideme na pláž! Po ceste preplneným vlakom, kde to bola jedna veľká diskotéka, sme zakotvili v Ostii. Páliaci piesok, osviežujúci vánok, vôňa mora a únavné otáčanie sa na lehátku. Po dlhej dobe, a vôbec prvýkrát, sme si užili skutočné ničnerobenie a oddych. Že to bolo na pláži, o to viac príjemné.
Poplážové vyjížďky.
Doobedné a večerné výhľady na ceste za a z dobrodružstiev. Bola sranda sledovať, ako sme prvé cesty metrom hypnotizovali každú stanicu, aby sme náhodou nevystúpili zle. Po troch dňoch sme sa večer zmorení a presocializovaní uchýlili k dobiehaniu screen timu a počty zostávajúcich staníc sme vnímali už len pocitovo a letmo. „Ešte dve?“ „Hej.“ „Kokos, zabudol som, že sme v metre.“
Tak, a nasledovali dni „aktívneho oddychu“, spoznávania a niekoľkonásobného prekonávania denných cieľov krokov. Okrem desiatky výhľadov na Koloseum z rôznych uhlov a miest, pomedzi tie a hentie budovy, a priamo z neho, sme navštívili čo sme mohli a kam sa dalo ísť. Piazza Venezia, Castel Sant’Angelo, Panteón, Fontánu de Trevi, Španielske schody a boli sme aj vo Vatikáne v Sixtínskej kaplnke a Bazilike svätého Petra. Málo sme toho teda nevideli, až mi je ľúto, že som sa sem dostala až po štátniciach.
Naše prvé tohtovýletové gelato z mnohých.
Mrzka pri Panteóne.
Kúpili sme si kačku.
↑ Pár večerných scenérií. ↓
S Koloseom to bolo tak, že sme k nemu šli na dvakrát. A tiež sme možno dobre urobili i keď sme beztak nemali na výber, lebo sme nemali lístky. Jeden deň sme si dali extra behací a obehli sme všetko, kam sme tickety nepotrebovali či sa dali kúpiť na mieste. Tiež sme si vychutnali panorámy mesta, pamiatky a budovy zvonku, a diaľky. Po absolútnom webovom boji sme si stihli zadovážiť lístky na nasledujúci deň, ktorý dopadol o nemenej behaco — antický okruh Fora Romanum bol majestátny.
↑ Tu som sa nechala presvedčiť, nech sa ideme pozrieť na Majstrovstvá sveta v beachvolejbale. Reku že ok. A tu je môj šťastný spolubývajúci — šťastný, že zapadlo slnko a nepieklo už na nás, a šťastný, že sme sa šli pozrieť na piesočný šport. ↓
Posledný deň nášho pobudnutia v Taliansku. ↑ Tu ↑ kráčame cez jednu z miliardy chodieb ku Sixtínskej kaplnke. Nemôžem povedať, že by to mali zle vymyslené, aspoň sme toho videli veľa. Aj niečo od Muncha, aj od Picassa aj Ensora, aj svätého Juraja ako zabíja draka. Nevedeli sme, kam sa skôr pozerať a ako veľmi si nešetriť krky ja som síce zvyknutá pozerať sa hore, no toto bolo masívne. S každým vstupom do ďalšej pasáže sme očakávali, kedy to už príde. A na záver to prišlo. Ani to nemám ako opísať, pretože by som najradšej povedala, že to bolo surreálne no… Bolo surreálne to celé vidieť naživo!. Zážitok a špeciálny pocit na dlhú dobu.
A ako sme motácky nemali lístok ku Koloseu, tak tu sme dorazili v pomerne neskorú dobu. A nevedeli sme poriadne kam ísť, tak sme naivne nasledovali pár, ktorý sa ponáhľal odhadovane správnym smerom, a tak sme sa ponáhľali za nimi. Našťastie teda mali rovnaký cieľ ako my. My, naobliekaní v dlhých nohaviciach a „dlhých“ tričkách, pretože sa nepatrí ísť do Sixtínskej kaplnky v kraťasoch a tielku. Ja v outfite dvanásťročného chlapca — v tých rifliach, ktoré som ľutovala už na začiatku a oversized tričku, pretože som v zápale balenia a znížovania hmotnosti batožiny, nech máme rezervu, vyhádzala všetky svoje tričká mimo crop-topov. Akože to som zase nechcela, no ale tak čo už. Zase, nejdem sa hrať, že je na mne také combo nevídané, no predsalen…
↑ V Bazilike svätého Petra. ↓
Výlet sme zavŕšili najúžasnejšou večerou s najlepšími penne s najfamóznejším chilli olejom. Extrémna bašta. Dorazili sme to gelatom pri fontáne, krátkou prechádzkou a mohli sme sa ísť akurát baliť, aby sme mohli o štvrtej vyraziť na letisko.
Myslím, že sme toho stihli vidieť veľa. A ešte sme si predsalen nechali niečo na budúce. Mali sme prenádherné počasie a snáď nebolo človeka, ktorý by nám neukázal smer, keď sme sa pýtali. Prišli sme na to, že rímske točky s pitnou vodou na uliciach sú absolútna vymoženosť, a ja som zistila, že si mám natrieť opaľovacím krémom aj cestičku vo vlasoch. Že v metre stačí ísť za húfom ľudí, ktorý ide pravdepodobne tam, tak my a netreba vymýšľať, a hľadať smerovníky. Nabudúce budem vedieť, že keď budem chcieť nejaké cestoviny, tak si ich mám kúpiť hneď, lebo potom ich už kúpiť nemusím. A tiež, že stačí úplne málinko — batožiny aj ku šťastiu.
Ciao! Dobre sme sa mali. (Na tom pobreží ↑ tam ↑ sme sa kúpali!)
Približne takto dobre. ↓↓↓
