Zima trvala celú večnosť. Aspoň mne to tak príde. Zamračená obloha, sychravé počasie, mokro alebo aj krásne slnečno, no s vetriskom, ktorý cítiť až do kostí – myslím to doslova, je mi z neho biedne.
Ranné výhľady z okna ma začali nesmierne tešiť a vždy ma milo šokuje, keď vyskúšam skorý denný vzduch na vlastnej koži a zacítim už len príjemný chládok.
Táto nedeľa síce nebola prvá jarná, keď si Meduška neveriacky pretierala oči, ale čo tam po tom, týždeň hore-dolu. Keďže bolo celkom jarne, šli sme s Ivou po polstoročí na dlhšiu prechádzku – tam kde vždy. Lesné prostredie ešte stále pôsobí trochu ošumelo a jesenne, ale už je znať, že sa prebúdza.
Cesta k jari Nie, nedávam tomu nijaký taký názov, pretože mi to príde, akoby som vypisovala na poslednú chvíľu kolonku Názov v prihláške na nejakú súťaž. Nie.
Random s nefingovaným žblnkom.
Zbožňujem to. Oblohu, slnko, polia, scenériu, všetko.
