Leto, ktoré mesiace pred jeho začiatkom vyzeralo tak neurčito, sa vykreslilo pekne domácky, cestami po Slovensku. Dokonca nechýbal ani piesok – toho bolo a ešte dlho bude všade veľa, ani voda, ktorej mohlo byť niekedy aj menej.
Okúsila som teda beachvolejbalové turnaje v rôznych stavoch klímy a počasia o rok môžno prídu aj krúpy, ktovie?. Ako nie celkom nezávislý pozorovateľ som si povedala, že to nezostane pri pominuteľnom pozorovaní a rozšírim niekoľkoročné skúsenosti z haly. Odhliadnuc od záškodníckych mráčikov, ostrého slnka a nepriaznivých tienistých plôch to bola nezameniteľná príležitosť vyskúšať nové prostredie a dynamiku. Nakoniec teda vizuálny dotyk s pieskom pálil menej ako reálny, fyzický, a tak som započala novú archívnu etapu.
Hneď prvého júla sme sa ubytovali do našej, komplikáciami opradenej, zarezervovanej izby v malebnom prostredí bratislavských Mlynov, Šturáku. Po mojich piatich slzách na krajíčku tretine fľašky čistiaceho prostriedku a niekoľkých sivočiernych handrách sme uvideli farbu, ktorá sa o pár odtieňov približovala k pôvodnej farbe linolea, a zhodnotili sme, že priestor je obývateľný a môžme spať s vedomím, že sa do rána nezadusíme chumáčom prachu.
Ráno. Ráno sme veľmi rýchlo zistili, že okno smeruje na východnú stranu, keď pás prenikajúceho slnka začal hrať hru posteľ je žhavá láva. Túto simuláciu budíka po zvukovej zložke doplnilo opakujúco nečakané trepotanie krídel vzlietajúceho holuba. Takže ozajstný raj. Podobne rýchlo sme pochopili systém bunkových izieb a aké ľahké je zostať vymknutí z kúpeľne. Neskúsení pravým internátovým životom nám plnenie tohto nastraženého questu trvalo chvíľu dlhšie, no nakoniec sme ho úspešne zmákli.
Na čo sú na balkóne plastové fľaše s vodou? (Ak googliš odpoveď, ahoj, aj pre nás to bola záhada.) Ale veru. Človek si už myslel hocičo, keď videl komplexne celý balkón. No ale odpoveď znie – holuby. Že aby ich to odplašilo. Našobalkónový holub budič alebo skôr holubička budička bola zrejme tomuho life-hacku imúnna a netrpela fóbiou z fliaš alebo odrazov, pretože sa nám tam zahniezdila rovno so svojim vajíčkom, na ktorom vytrvalo sedávala – kým ju odtiaľ neupratovacia služba nevyhostila. Nádejný ornitologický zážitok, ktorý nám podľa výpočtov vychádzal presne na náš pobyt, teda skončil pomerne tragicky.
Síce sme malé holúbätko nevideli, ale videli sme žirafu. Aj jaguára amerického počas kŕmenia. A zavítali sme aj do Mačkafé. A doštípali nás aj komáre. Veľa komárov. Veľmi veľa komárov, nech sme boli kdekoľvek.
Najnezanedbateľnejšiu časť tohto nášho prebývania tvorilo jedlo – vyberanie jedla, cestovanie ku jedlu, jedenie. Hoci bol takýto mesiac nevarenia v istej miere oslobodzujúci, niet nad domáce jedlo a vlastný, slobodný výber surovín – a hlavne veľkosť porcie. Raňajky u Cisárovho pekára, neskutočné veggie burgery v Balans bistro, streetfood, predvečerové dezerty v Lacinke, limonády a obrovské namotanie sa na bagetky – toľko v skratke k jedálničku.
A áno, tá električenka sa ozaj oplatila.
Darmo, nádherný výhľad. A z istej časti to skutočne nemyslím sarkasticky, lebo má to akési čaro.
Patrónka
Všetko sa to začalo tu – prvá júlová sobota patrila celodennému „béčkovému“ turnaju na Patrónke. Môjho premiérového, Paťovho… tohtoročne premiérového na Patrónke.
V očakávaní, že ako sa mi bude fotiť, a s istou mierou paniky, aby som nevykúpala foťák v piesku, som sa doň teda opatrne vrhla. A veru, niektoré veci sa nemenia, pretože podobne ako v hale, tak aj tu sa osvedčil akýsi zákon príťažlivosti – kde som ja alebo kde som bola ja pred troma sekundami, tam je lopta. Neviem, či to možno volať „moje šťastie“, no po nejakých desiatich razoch a pár rokoch som už prestala rátať, koľko lôpt ma trafilo. Po prvom minutí v polmetrovom rádiuse prišiel dokonalý reparát priamo na mňa áno, prizabi si frajerku. Tak, aj sa dostanem niekedy k lopte.
I keď to bol relatívne úmorný horúci deň s jasnou oblohou, malé obláčiky mi dali jasne najavo, že je nemožné mať fixnú expozíciu. A dočkala som sa aj finále pri sadajúcom slnku. Takže relatívna spokojnosť.
Cestou „domov“ to bol typický letný večer – vzduch ohrievaný od po dni rozpálenom asfaltu idúceho si ruka v ruke s ľahkým chladivým vánkom a k tomu nočná interiérová scéna cesty v MHD, ktorá mi zakaždým pripomenie niečo, čo ani neviem čo je navodí špecifický pocit. No ale ešte pred tou MHD sme si zašli do Subwayu na bagetku.
Košice
Napočudovanie, trasa BA – KE uplynula pomerne rýchlo, možno aj vďaka čarovnému Dobble. Po trochu absolútne neplánovanej prechádzke Košicami, počas ktorej sme hľadali ten správny internát, sme v piatok konečne zakotvili v Beach Clube, ktorého prašný piesok zážitkovo vystačil na celý víkend, keďže chalani hrali len na kurte pred Galériou. Tá bola teda príjemne poruke, pretože sobotný podvečerný ľadový vetrík odvial aj niekoľko stupňov nedeľnému doobediu, na čo sme niektorí neboli úplne pripravení. Nepriaznivé počasie, ktoré sa v sobotu večer prejavilo aj ľahkým dažďom, nám zmarilo plány poobzerania si mesta aspoň sme sa ním prešli počas blúdenia.
Rozhovory.
Lieskovec
Chladné Košice boli zrejme akousi predzvesťou a zdvihnutým prstom, že áno, dlhé gate a bunda sa v Lieskovci zídu. Aj vysoké ponožky. Nie že by bolo nejak extra mrazivo, no rôzna intenzita dažďa s nedlhými prestávkami dala zabrať keby len imunite. A teraz úprimne a úplne na rovinu – počasie bolo tak sedemdesiattri percent času úplne ohavné a nepríjemné, no mohlo byť aj horšie – buďme radi za zaobídenie sa bez dažďovej smršte a s kurtmi nad vodou. V konečnom dôsledku teda ok, hoci to mohlo vyzerať aj letnejšie, no vraj aj taký je beachvolejbal tak potom to je v poriadku.
Upršaný víkend mal aj svoje ružové chvíle – napríklad aj v podobe ružovej polevy masívneho punčového koláčika v Mojasrdcovka vo Zvolene. Absolútne najlepšieho. Totálne. Dobreže je Srdcovka aj v Bratislave a to už ani nehovorím o Bystrici. Tu sme sa stihli aj trochu pošpacírovať Zvolenom, pretože bol neďaleko a na noc sme zostávali tam.
Piesok.
Košice vol. 2
Tentoraz pri príležitosti áčkového turnaja. Tentoraz pobudnúc aj na piesku Beach Clubu, bez páľavy, s príjemnými, svetlo difuzujúcimi, oblakmi. Tentoraz s obrovskou prehánkou počas finále a strieborným pohárom.
A tuším tam budeme musieť ísť niekedy znovu, pretože znova sme z nich veľa nevideli.
Skalica
Tretie a posledné áčko, pred pártýždňovou pauzou a veľkým záverom. Bezoblačná sobota a príjemne zatiahnutá nedeľa – našťastie, víkend ustal bez dažďov, kvôli ktorým sa piatková kvalifikácia presunula na bratislavský Draždiak, na ktorom sme sa v rovnaký čas ocitli aj my, ale len vrámci nezáväznej piesočnej prípravy. Teda, niekto si čítal a niekto makal na slnku. Cestou naspäť sme zabočili do IKEA, spravili malý praktický nákup, dali si hotdog každý iný, pitíčko a pokračovali v ceste, na ktorej nás diaľnicou sprevádzal západ slnka totálna idealistická atmosféra roadtripu.
Och a áno, zadovážili sme si úplne rozkošné kaktusy.
Tu je už úzky výber fotiek, akciou z rôznych súdkov, prevažne s modromodrou oblohou. A spomeniem už iba trdelník. OBROVSKÝ.
Puk-puk.
Draždiak
Víkend, počas ktorého išlo o všetko. A tiež sa dalo napätie a stres krájať – pomedzi to sa na chvíľu dostavila aj úľava, no netrvala dlho, hlavne v nedeľu. Kedy ale prešli všetky tie dni, že sme sa zobudili už do tohto dňa? Akoby bol len minulý týždeň začiatok leta a teraz sa už skoro ani nedá spať s otvoreným oknom ale tá háveď lieta stále. Asi to zhodnotím len jedným slovom – surreálne.
V rámci snahy odpútať myšlienky niečím iným, a tiež využiť čas, sme si dali nostalgické koliesko distančne najdostupnejších miest, ktoré nám v júli v Bratislave prirástli k srdcu. Cestou sa k nemu prilepil aj obchodík s fantastickou mocou nadchnúť človeka, akoby mal o desať rokov menej. Každopádne, bolo to také malé goodbye, i keď neviem presne čomu, ale dýchalo to ním.
Aha, bola som tam! (z archívu RTVS)
Po palubovkových stredách vykročila RTVS so svojimi kamerami aj na zľahka borivú pláň a tak bolo finále finále premiérovo prvým odvysielaným beachvolejbalovým zápasom s neuveriteľnou televíznou sledovanosťou 108 000 divákov, ktorých nebolo málo ani na mieste.
Naživo to bola masívna atmosféra, či už na tribúnach alebo na piesku, ponad ktorý lietali lopty jedna radosť alebo skôr dravosť. Chvíľami som mala aj ja chuť kričať. A odpadnúť. Aj plakať. Lebo naozaj nie je v tomto športe nič isté. Ja to veru asi nijak odborne nezosumarizujem. Áno, mohlo to dopadnúť s jagavejším odtieňom medailí, no aj tak je na mieste cítiť hrdosť. A tú cítim.
A som nekonečne vďačná. Za celé leto, miesta, kde som mohla byť, skúsenosti, zážitky, provizórne stolovania, tých pár dní doma, za všetok smiech aj neveselé chvíle, lebo aj tie patria do dní.
A najviac za tohto pieskožrúta.
Tak ahoj o rok, leto piesok.
Autumn - spring | 2020 - 2021 - Tina
23. decembra 2021 at 20:57[…] tomuto sumáru alebo summeru? sa rada vraciam. Fakt hrozne rada. A úplne čisto z technickej stránky, leto tu […]