Pobudnúť niekde šesť hodín sa ukázalo byť strašne málo – hlavne na mieste, kde je toho toľko a treba sa ísť aj najesť a na hodinu ťa pohltí antikvariát. O to viac sa však môžem tešiť do budúcna, keďže sa sem ešte určite s niekým vyberiem. Preto – Banská Štiavnica pt. I.
Tento výlet beriem ako oficiálnu bodku za zimou, pretože vzduch dýchal jarou už od rána ako som po znova nie veľmi dostatočnom spánku kráčala na stanicu a na chvíľu som rozmýšľala, že oželiem slúchadlá a vychutnám si to čvirikanie. S kompromisom nízkej hlasitosti som sa zľahka ponáhľala a užívala si bezoblačné nebo s jasným ranným slnkom.
Po prestupe a potuľovaní sa sme sa dostali na miesto. Absolútne prvým na zozname bol dom Maríny a absolútne ďalším, kde sa ešte chcem pozrieť.
Vlastne, vôbec som nevedela, čo od tejto expozície očakávať, takže neviem zhodnotiť, či to očakávania splnilo. Inovatívne prvky v klasických autentických priestoroch tomu celému dodávajú živosť, hoc moja malá technická časť mňa sa v pár momentoch striasla, no… nah. Detail. Celá backstory mi nikdy neprišla taká srdcervúca ako práve tam. Také podlé a bezohľadné.
<3
Všetkých 291. strof rozpísaných na stotisíc schránkach.
↓ Paja ↑
Tu sme si začali uvedomovať, že vôbec nestíhame ísť na kalváriu, tak sme sa zastavili aspoň pri jazierku, ktoré bolo ešte celé zamrznuté.
Pred odchodom sme ešte zakotvili v Divnej pani, kde to nevšednosťou a mimoriadnosťou žije!
Čo tam po farbách, keď b&w má svoje emócie.
