Fotky

Weekend 36/2020

Dva výletné dni s najazdenými viac ako 800 kilometrami a prejdenými vyše 50 000 krokmi.

Vstávajúc s vychádzajúcim slnkom nás raňajkami sprevádzalo ešte jemné rozvidnievajúce šero. Skorý vzduch však dával najavo, že to s počasím teda rozhodne nebude tragické. So zapečenými toastami a pamlskami na cestu sme nastúpili do auta a vydali sa na víkendovú cestu cez pol Slovenska.

Ranná pauza – Liptovská Mara.


Prvá plánovaná zastávka – Dobšinská ľadová jaskyňa. Možno to bolo skoro, no už tu sme zistili, že náš presný časový harmonogram predsa len nebude úplne presný ale zatiaľ všetko s mierou a ľahkými zámenami. Po krátkom výstupe serpentínkami, ktorý bol zase dlhší, než sme si mysleli, sme teda prišli na miesto. Instantný chlad nastal prejdením ku schodom do jaskyne a ním pokračovala mrazivá prehliadka majestátnou neživou prírodou.






27 metrov hrubý ľad. ↓


Po asi pol hodine neodbáčania na neexistujúce cesty sme sa vzdali pôvodného plánu malej turistiky a zamierili sme na Spišský hrad, okolo ktorého som desiatky krát len prechádzala, no nikdy som nezavítala do jeho útrob alebo teda aspoň tých, ktoré z neho zostali. Počasie bolo viac ako príjemné, s ešte pretrvávajúcim letným nádychom. Kým sme prešli celým hradom, vychutnali si malebný výhľad z vežičky, chvíľu si zalebedili a pozreli kúsok sprievodného programu, tak sme tu reálne pobudli pár hodín.







Dva ↑↓ autové výhľady na hory.

A ranný výhľad z hotelového balkóna.


Po výdatných nedeľných raňajkách sme sa presunuli do Podlesku odkiaľ sme vyrazili smer Kláštorisko – Kyseľ, ústie s víziou ľahkej turistiky. Cesta za Kláštoriskom miestami nebola úplne ľahká alebo bola ľahká miestami, no z toho, čo Slovenský raj ponúka, to bola štandardná cesta. Neviem práve či horšou Podobne náročnou by som označila aj cestu nazad, ktorú sprevádzala motivácia šľapať – hlavný motivátor – začínajúci dážď, ktorý nás našťastie zastihol v nenáročnom teréne a rýchlo utíchol.





Príroda.





Poslednou časťou výletu bol Chodník korunami stromov podľa plánu nám tento vyšiel presne– z Podlesku rovno do Bachledovej doliny. Asi pätnásť minút pred príjazdom nás zastihol prudký dážď – štrbinu neistoty sme zalátali výpočtami, že kým prídeme hore, všetko bude v poriadku. V lejaku sme si kúpili lístky, v tom istom lejaku sme nasadli na lanovku a v polovici cesty nahor sa naše výpočty preukázali ako správne – dážď ustal a my sme získali magický pohľad so štipkou tajomna. A takmer celý čas sme mali Chodník len pre seba.

Postupom času začal opar hmly ustupovať a nám sa odhaľoval výhľad. Zakiaľ však ustúpil, tak to tiež nebolo úplne márne – práve naopak. Dobre, že pršalo a bolo biedne, pretože to malo svoje obrovské čaro.









Keď už sme v aute strávili nejakých jedenásť hodín, dala som dokopy krátke video z tohto roadtripu/Slovensko-spoznávacieho výletu.

Môže sa vám páčiť